Preskočiť na obsah

Kurt Waldheim

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kurt Waldheim
4. generálny tajomník OSN
Kurt Waldheim
Základné informácie
Dátum narodenia21. december 1918
Miesto narodeniaSt. Andrä-Wördern, Nemecké Rakúsko
Dátum úmrtia14. jún 2007 (88 rokov)
Miesto úmrtiaViedeň, Rakúsko
V úrade1. január 1972 – 31. december 1981
PredchodcaU Thant
NástupcaJavier Pérez de Cuéllar
PodpisKurt Waldheim, podpis (z wikidata)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsKurt Waldheim
(multimediálne súbory na commons)

Kurt Josef Waldheim (* 21. december 1918, St. Andrä-Wördern, Rakúsko – † 14. jún 2007, Viedeň)[1] bol rakúsky politik, diplomat, v rokoch 19721981 4. generálny tajomník OSN a v rokoch 19861992 prezident Rakúska.

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v dedine Sankt Andrä-Wördern blízko Viedne. Jeho otec bol školský inšpektor českého pôvodu menom Watzlawick[2] (česky Václavík), ktorý si meno zmenil v roku kedy sa Habsburská monarchia rozpadla. Študoval právo na Viedenskej univerzite. Jeho manželka je Elisabeth Waldheim a majú spolu 3 deti.

Vojenská kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po anšluse Rakúska v roku 1938 sa pridal k Národne-socialistickej nemeckej únii študentov a neskôr sa stal registrovaným členom SA (Sturmabteilung). Začiatkom roku 1941 bol povolaný do služieb Wehrmachtu a bol poslaný na východný front. V tom istom roku bol, podľa svojich autobiografii, zranený, uvoľnený z vojenskej služby a vrátil sa do Viedne, kde strávil celý zvyšok vojny.

Neskôr sa však objavili dokumenty, ktoré uvádzali, že Waldheimova vojenská služba neskôr pokračovala a v roku 1943 bol nasadený v gréckom Solúne, kde bol súčasťou protipovstaleckej jednotky. V roku 1986, keď pravda o jeho pokračujúcej vojenskej službe vyšla na povrch, Waldheim vyhlásil, že bol iba tlmočník a úradník a že nevedel o represáliách proti civilnému obyvateľstvu a o masakroch v susednej Juhoslávii.

Na konci vojny, sa v roku 1945 vzdal britským silám v Korutánsku.

Diplomatická kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Waldheim sa v roku 1945 pridal ku Rakúskej diplomatickej službe. Slúžil na rakúskom veľvyslanectve v Paríži od roku 1948, v rokoch 19511956 na rakúskom ministerstve zahraničia, v roku 1956 sa stal veľvyslancom v Kanade, v roku 1960 sa opäť vrátil na ministerstvo a v roku 1964 bol menovaný stálym zástupcom Rakúska pri OSN, kde bol až do roku 1968, odkedy bol dva roky minister zahraničia, no v roku 1970 sa opäť vrátil ako zástupca Rakúska pri OSN. Neúspešne kandidoval na prezidenta Rakúska roku 1971, no ešte v tom istom roku bol zvolený za náhradníka U Thanta ako generálneho tajomníka OSN.

Ako generálny tajomník navštívil v marci 1972 Namíbiu aby vyjednával o riešení partizánskych útokov v dôsledku Juhoafrickej administrácie tejto krajiny. V rokoch 1972, 1973 a 1974 aby rokoval s miestnymi predstaviteľmi a aby preskúmal pôsobenie mierových jednotiek OSN na tomto ostrove. Navštívil taktiež viacero krajín Stredného východu, aby preskúmal pôsobenie mierových jednotiek OSN v týchto miestach a aby jednal s predstaviteľmi týchto štátov o pokračujúcom prímerí.

V roku 1973 navštívil Indiu, Pakistan a Bangladéš aby tu rokoval o dôsledkoch indo-pakistanskej vojny v roku 1971. V roku 1976 mu bol úrad predĺžený o ďalšie funkčné obdobie no v roku 1981 jeho kandidatúra na tretí termín bola vetovaná Čínou.

Politická kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1986 druhýkrát kandidoval na prezidenta Rakúska, tentoraz úspešne. V tej dobe však vypukla aféra, okolo jeho pôsobenia vo vojnových rokoch 1939 – 1945. Ukázalo sa, že Waldheim klamal, že po svojom zranení zvyšok vojny strávil vo Viedni. Waldheim bol dokonca obvinený za účasť na páchaní vojnových zločinov.

V období jeho funkcie ako prezidenta, jeho a jeho manželku Elisabeth vyhlásilo viacero krajín za nežiaduce osoby (persona non grata). V roku 1987 mu bol zakázaný vstup do USA. Kvôli týmto udalostiam sa rozhodla rakúska vláda vymenovať medzinárodný výbor historikov, ktorý mal preskúmať Waldheimov život v období od roku 1938 do roku 1945. Výbor vo svojom vyhlásení potvrdil, že Waldheim vedel o represáliách a vojenských zločinoch, no zároveň dementoval akúkoľvek jeho účasť na nich.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Die 7 Bundespräsidenten der Zweiten Republik vor Heinz Fischer [online]. salzburg24.at, 2016-04-22, [cit. 2016-05-25]. Dostupné online.
  2. Kurt Waldheim, The Daily Telegraph, 15 June 2007.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]